Keď sa ho v škôlke učiteľka opýtala, čím chce byť, kým budú z jeho spolužiakov policajti, hasiči a smetiari, on odpovedal, že pápežom. Rodičia mu doma vysvetlili, že to štatisticky asi nevyjde. Znížil teda nároky na biskupa. Prišla puberta, zistil, že sa mu páčia dievčatá — a ostalo pri kňazstve.

Vtipná verzia príbehu povolania otca Miroslava Hamarčáka končí tu. Tá druhá sa začína pri oltári, kde ako chlapec miništroval, a vrcholí na strednej škole, keď si mal vybrať maturitné predmety. Na jednej strane dejepis a náuka o spoločnosti — cesta na teológiu. Na druhej biológia a chémia — cesta na medicínu.

„Sedel som so spolužiačkou a pýtam sa jej, čo si dáva. Ona hovorí, že náuku o spoločnosti. Tak si hovorím, keď si dávaš ty, dám si aj ja," spomína. Rozhodnutie, ktoré znie ako náhoda, podľa neho nebolo zbrklé — kedykoľvek ho mohol zmeniť. Nezmenil.

To, čo určovalo správnosť toho výberu, bol pokoj, ktorý nastal tým vykročením.

Manželka kňaza: „Nevedela som si to predstaviť"

Gréckokatolícki kňazi môžu byť ženatí. Mária, jeho manželka, pochádza z rodiny, kde sú dvaja bratia kňazmi — informácia o svadbe teda doma nikoho nešokovala. Šokovala ju samu.

„Pamätám si deň vysviacky staršieho brata, keď naňho biskup kládol ruky, a stále som si vravela, že ja neverím, že budem manželka kňaza. Že sa budem sťahovať. Nevedela som si predstaviť, že príde papier do schránky a ideme jednoducho niekam."

Dnes hovorí, že si už iný život predstaviť nevie. S predsudkami sa nestretli — skôr s tým, že okolie vidí výhody a nevidí obete. „Kamarátky vidia veľa výhod v našom manželstve, ale nevidia tú obetu, ktorú musíme priniesť. Jedno je predstava, druhé je skutočná realita."

Sú šiesty rok manželia a — ako s obľubou dodáva — stále im vydržala prvá sada tanierov. Hádajú sa ako každý iný pár, len s jednou špecialitou. „Keď mu chcem niečo povedať, s čím nesúhlasím, povie: Ty nesúhlasíš s kňazom svätej Cirkvi katolíckej? A keď mne niečo také povie on, poviem: Ty si kňaz svätej Cirkvi katolíckej, také veci tu nemôžeš hovoriť."

Prvé video vzniklo napriek zbíjačke

Profil na Instagrame vznikol nárazovo. Pseudonym bol vymyslený, karikatúra namiesto profilovej fotky pripravená — a manželka povedala, že teraz treba natočiť prvé video. Vyšli pred faru, ona zapla mobil, on sa spýtal, čo má vlastne povedať.

Do reči mu v pozadí začala hučať zbíjačka. Navrhoval video vyhodiť. Mária trvala na tom, že sa uvidí, ako to dopadne.

Dopadlo to tak, že na prvý príspevok zareagovalo približne 3 500 ľudí, ktorí sa zároveň stali sledovateľmi profilu. Za mesiac ich bolo cez desaťtisíc. Dnes ich je viac než sedemnásťtisíc.

Problém bol, že vladyka Jonáš, jeho biskup, bol práve na synode v Ríme. Povolenie si teda nestihol vypýtať — a keď sa napokon stretli, mal už 11 500 sledovateľov. „Opýtal sa, čo robím. A povedal: Dobre robíš, len tak pokračuj ďalej."

Motivácia bola pritom prozaická. Farnosť je malá.

Veľmi často sa stáva, že sme v chráme šiesti — vrátane mňa. Vtedy som si povedal, že netreba tieto myšlienky zamknúť medzi múry.

O hejtoch, klobáse a dvojitej autorizácii

Kritiku podľa manželky nerieši on, ale ona. „Mňa sa to nedotkne, ale ja idem odpísať zo svojho súkromného profilu a bijem sa zaňho."

Najviac si pamätá video o tom, čo môže kňaz jesť v piatok: klobása ide späť do chladničky, syr von. V komentároch sa objavilo, že práve on by mal mlčať. Priznáva, že v tom je kus pravdy — a to nielen o kňazoch. Príslovie o kázaní vody a pití vína považuje za trefné aj vo vlastnom prípade: „Nie som dokonalý, som hriešny a slabý človek. Dám si predsavzatie, že budem menej jesť, viac cvičiť, viac sa modliť — a o týždeň sa to celé zosype."

Tvorivý proces je spoločný: nápad rozoberajú dlho, on hovorí, ona nakrúca, strihá a schvaľuje. On potom kontroluje morálnu stránku. „V chráme nemáš spätnú väzbu. Ľudia sú tam, lebo sú zvyknutí. Ale manželka je najlepšie zrkadlo, aké môžeš mať," hovorí s tým, že jeho „chlapská ješitnosť" si na to ešte stále zvyká.

Najväčšia skúška neprišla z kňazstva

Keď dostal otázku na najväčšiu výzvu kňazského života, odpoveď s kňazstvom priamo nesúvisela.

Predstav si — Boží muž, kňaz, človek, ktorý stojí pred oltárom a modlí sa za ľudí, si zrazu nevie vymodliť zdravie pre vlastnú dcéru.

Dcéra Majka sa narodila s Downovým syndrómom. Nasledovala osobná kríza, otázka, kde je Boh, a boj s pocitom zlyhania. Paradoxne pomohol covid — čas odlúčenia označuje za liečivý. A pomohli ľudia z vtedajšej farnosti v Čirči. „Dodnes hovoria, že to je naša Majka. Tým, že ju prijali oni, veľmi pomohli, aby sme ju prijali my."

Práve odtiaľ vedie priamka k tomu, čo dnes považujú za odkaz svojho profilu. „Niekedy nejde o dokonalosť," hovorí Mária. „Video, ktoré má kopu chýb, sa zdieľa brutálne. A to, o ktorom si myslíme, že je dokonalé, má najmenej videní."

Čo by povedal hľadajúcim

Na otázku, čo by odkázal ľuďom, ktorí hľadajú živého Boha, ale v cirkvi ho nenachádzajú, odpovedal nečakane: pravdepodobne nič.

„Niekedy nie je dobré dávať rady. Niekedy nie je dobré byť ten, ktorý má na všetko odpoveď. Niekedy je najsilnejšie s tým človekom len byť — a dať mu slobodu. Keďže mu ju necháva Boh, ja ako kňaz mu ju nesmiem vziať."

A keby nebol kňazom? Bol by lekárom. Podľa neho v podstate ním aj je — kňaz je predsa lekár duší.

Posledná myšlienka pre poslucháčov znela:

Byť obyčajnými ľuďmi. Nech sa netvárime, že sme niekým špeciálnym. Sme ľuďmi — a to ľudské je výnimočné samo osebe.