Otázka na úvod bola jednoduchá: kto vlastne je Jaris Vaľko? Odpoveď prišla cez zoologickú paralelu, ktorú vraj deň predtým vymyslel s kamarátom počas telefonátu do Čiech.

Existuje jedno zvieratko, ktoré ma veľmi vystihuje — bobor. Robí s drevom, ako to mám rád aj ja. Robí hrádze, čiže zadržiava vodu, to tiež milujem. Potom v nej pláva a ešte sa aj potápa, keď zalepuje zvyšky hrádze.

Prirovnanie k Svěrákovi berie s rozpakmi. „Vôbec to nie je pravda. Ja sa necítim ako naozajstný režisér, my to robíme skôr tak v malom, pre zábavu."

Kamera od otca, fúzy z vaty

Prvú kameru dostal do ruky tak, že si ju vyprosil od otca. Prvé nakrúcanie potom prebiehalo doma so sestrou a bratrancami — s čítankou zo základnej školy namiesto scenára.

„Bola tam nejaká dramatická hra, mali rozpísané postavy. Ja som bol za kamerou, sestra pred kamerou. Lepili sme jej vatové fúzy, keď hrala chlapa. A keď hrala druhého chlapa, tak bez fúzov."

Skutočný zlom prišiel s prvým trikom. Sestra v červených šatách vošla za dvere, tie sa okamžite otvorili — a ona z nich vyšla v šatách inej farby. Tajný strih, ktorý v čase bez počítačov pôsobil ako mágia.

„Vo výsledku to vyzeralo, že — ty kokso. To bolo pekné. A to bol ten moment," hovorí o chvíli, keď mu bolo jasné, čo chce robiť.

Kalkulačka za kameru

Techniku si spočiatku požičiaval. Vlastnú kameru získal barterom, ktorý by dnes ťažko obstál v účtovníctve: mal parádnu kalkulačku so sínusmi a kosínusmi, kamarát mal kameru, ktorú už nepoužíval. „On potreboval kalkulačku do školy, mne sa zišla kamera. Dúfam, že sme boli spokojní obaja."

Podobne prozaicky vznikla aj jeho povesť muža s motorovou pílou. Na sympóziu, kam predtým chodieval len s kamerou, bola kopa dreva a on si chcel niečo vystrúhať.

Zašiel som do Baumaxu a tam polica plná motorových píl. No tak nekúp si jednu. Podľa farby — modrá sa mi páčila.

Dnes okrem filmu vyrába aj dizajnové lampy z dreva.

Somáre, Tatry a dva voľné dni v roku

Prvý poriadny klip nakrútil pre kapelu Peha, keď sa skamarátil s Maťom Migašom. Štáb pôvodne vyrazil do Maďarska bez neho — a v kuse pršalo, takže nenatočili nič. Na druhý pokus išiel s nimi.

„Bola to obrovská pustatina, kde nič nebolo. Ale my sme chceli, aby tam boli somáre. Tak som behal ďaleko-ďaleko, aby som ich tam nahnal. A nahnal som ich. Sú tam doteraz," smeje sa. „Keď boli somáre nahnané, už to išlo super."

Za svoj najvýznamnejší počin považuje klip k piesni Štefan od kapely Hrdza. Paradoxne — pesničku spočiatku nikto z nich nevnímal ako hit. Keď padol návrh skúsiť práve ju, nápad prišiel rýchlo: mal to byť príbeh mladých, ktorí rebelujú. Zavolali do Tatier a dostali odpoveď, že majú dva voľné dni v roku a jeden z nich vychádza akurát na budúci týždeň.

„Všetko do seba tak pekne zapadlo."

Najhorší scenár je nevyspatý režisér

Otázka na prípravný rituál pred natáčaním má u neho jednoduchú odpoveď — nespí.

„To sa nedá spať, lebo to už ide. Mozog stále rieši všetky tie možnosti a scenáre, chce si to už vyriešiť. Lenže to sa nedá. Odohrá sa to v ten deň, všetko sa stretne a spraví sa to." Vlastný nevyspatý stav označuje za najhorší scenár, s ktorým sa síce snaží niečo robiť, ale zatiaľ márne.

Štáb máva zhruba päťčlenný: kameramana, produkčnú, vizážistku a pomocníkov. Pri klipoch sa však hranica medzi štábom a kapelou stiera — nakrúca sa často v ich zázemí, členovia kapely pomáhajú aj účinkujú.

Kritérium výberu ľudí je pritom jediné. „Musí ich to baviť a musíme si rozumieť. Aj keby mal len svetlá nosiť. Mal som veľakrát takých, ktorých to nebavilo — a to nie."

Rovnaký meter platí aj na zákazky. Kedysi si viedol v počítači adresár s MP3, ktoré odmietol. „Bol celkom dlhý ten zoznam. Aj veľa hitov tam bolo. Ale proste to počuješ a nevieš, čo s tým. Na silu to vymýšľať? Viem, že sa nájde niekto lepší, s ním to bude viac sniť a spraví to dobre."

Sen za neobmedzený rozpočet

Na otázku, čo by urobil inak, keby začínal odznova, odpovedal, že by vstával skôr. „Čiže o desiatej." Bežne vstáva okolo ôsmej — a keď dostal doplňujúcu otázku, či medituje, odvetil: „Do ôsmej rána meditujem a potom vstanem."

O päť rokov sa vidí viac vonku. Nie v zahraničí, ale v prírode. „Celkovo by som chcel ten život preniesť zo štúdia, nazvime to z interiéru, do exteriéru." A praje to aj ostatným — v deň nakrúcania podcastu bol podľa vlastných slov na záhrade, rezal a robil niečo s drevom, a bolo to super.

Keby mal neobmedzený rozpočet, nakrútil by dokumentárny film o stavbe vlastného domu — a peniaze by pritom padli práve na stavbu toho domu. „Bolo by to niečo výnimočné, nevšedné. Som o tom presvedčený."

A rada mladým, ktorí by sa chceli stať filmármi? Tá bola dvojdielna a v jeho štýle: nech sa nimi stanú — a nech vstávajú skôr.