Prvý krok do brandže bol takmer náhodný. Na strednej škole ho spolužiak zobral privyrobiť si na športové podujatia, hoci s natáčaním nemal absolútne žiadne skúsenosti. „Sám som nevedel, do čoho idem," priznáva.

Kamery si spočiatku požičiaval. Keď sa začali črtať lepšie zákazky, potreboval vlastnú — a riešenie prišlo z domáceho rozpočtu netradičnou cestou. Otec mu kedysi kúpil horský bicykel, po ktorom veľmi túžil. Po čase prišiel s tým, že namiesto bicykla potrebuje kameru.

Otec povedal, že super — že mu môžem ten bicykel predať. A ja som to takto vymenil.

Prvá svadba naslepo

Točil hlavne futbal a hokej. Potom sa ozvala budúca nevesta s otázkou, či pán Fabian nakrúca aj svadby. Odpoveď bola áno — hoci v tom čase nebola pravdivá takmer v ničom.

„V živote som predtým svadbu netočil. Netušil som, čo si mám za to vypýtať. Netušil som, ako sa svadba točí ani ako prebieha. Bol som ešte stredoškolák. Išiel som do toho s horúcou hlavou."

Pár bol podľa jeho slov skvelý a on sa práve na tej prvej svadbe veľa naučil. Nakrúcal na Panasonic na kazety, čo znamenalo, že štyri až päť hodín záznamu sa muselo do počítača sťahovať presne tak dlho, ako trvali. Dnes používa Sony — a zdôrazňuje, že rozhodujúce nie je telo kamery, ale objektív. „Vždy ti dá viac možností."

Neboja sa kamery, boja sa teba

Väčšina párov nemá s natáčaním skúsenosť a pred objektívom stuhne. Fabianov recept je jednoduchý a nemá nič spoločné s technikou.

Musíš tam dať ľudský element, aby vedeli, že aj ty si len človek. Oni sa ani tak neboja tej kamery — oni sa boja teba ako človeka.

„Najprv sa s nimi treba rozprávať. Nevytiahnuť na nich hneď kameru, aby neostali v šoku," dopĺňa.

S mýtom, že kameraman je len pasívny reportér, sa nestotožňuje. „Všetci ti budú tvrdiť, že robia len reportáž a nikto nekecá do deja. To vôbec nie je pravda. Máme vycítiť, či klient nevie, čo má robiť — a namotivovať ho, utešiť, rozveseliť a povedať mu, čo od neho čakáme." Na otázku, či je teda zároveň psychológom, odpovedal jednoznačne: áno.

Na to, kto je na svadbe šéf, má pripravenú odpoveď: predsa nevesta.

Ženích ako prvý — a duálny záznam

Deň sa začína tým, že má všetko pripravené už deň vopred: vyčistené objektívy, nabité batérie, karty, vyžehlené košele, prípadne žeriav či dron, ak si ich pár žiada. Potom naloží auto a ide.

Nakrúcanie zvyčajne otvára ženích, nie nevesta. Dôvod je praktický: keď má ženích zábery v saku hotové, môže si ho vyzliecť a dopriať si chvíľu s kamarátmi v tričku. „Nevesta, keď si už raz nahodí šaty, tie štandardne dole nedá."

Prísne trvá na duálnom zázname. „To veľa ľudí podceňuje. Počul som o viacerých, ktorým odišli karty a záznam sa stratil. U mňa to nehrozí." Hotový materiál zálohuje trikrát — počíta aj so scenárom, že do domu udrie blesk a odpáli všetky disky.

Limitom je aj vzdialenosť. Dve hodiny cesty tam, celý deň nakrúcania a dve hodiny späť sú podľa neho hranica, ktorá sa ešte dá zvládnuť.

Česi končia o deviatej

Zo zahraničných svadieb ho najviac pobavili české. Pri prvej ostal stáť, keď ženích okolo deviatej večer vyhlásil koniec.

„Pozeral som naňho, že to bol dobrý vtip — ale nepochopil som ho. Tam sa svadby naozaj konajú skôr a aj končia skôr. Začali sme s kolegom baliť veci, ešte sme sa ho boli spýtať, či to naozaj je všetko. Doma na Slovensku sme boli pred polnocou."

Nakrúcal aj v Rakúsku, Nemecku a Španielsku. Najmenšia svadba mala byť podľa nevesty „ôsmi a pes", napokon prišlo dvanásť ľudí — a podľa neho práve tam vznikla jedna z jeho najlepších emócií, keď dídžej roztancoval úplne všetkých vrátane babičiek. Najväčšia bola židovská svadba v Budapešti, kde boli podľa jeho slov tisíce ľudí.

Redový tanec, ľudovky a slzy pri strihu

Spracovanie trvá zvyčajne dva až tri týždne, no závisí od sezóny — májová svadba ide do strihu hneď, tie septembrové a októbrové sa nabaľujú. Najnáročnejšou časťou je redový tanec, ktorý môže trvať aj pol hodinu a musí v ňom byť zachytený každý hosť. Paradoxne rakúske svadby strihal rýchlejšie, hoci si musel preložiť celý obrad z nemčiny — tancuje sa na nich totiž oveľa menej.

Sám počúva tvrdú hudbu, na svadbách však playlist vôbec nerieši. „Venujem sa klientom naplno. Teším sa, že prídem domov, zapnem strižňu a pri hrubom strihu si už môžem počúvať, čo chcem."

Pri finálnom strihu ho vlastný materiál dobehne. „Keď počujem tú pesničku desiatykrát po sebe a vidím tam tie emócie, tlačia sa mi slzy strašne. Nakoniec to nikdy nepustím, ale tlačí sa mi to tam." Odmenou sú správy od neviest, ktoré mu píšu, že preplakali celé video.

Práve preto uprednostňuje video pred fotografiou.

Fotka je len zmrazený veľmi krátky časový úsek. Do kina chodíme všetci pozerať filmy — nikto nechodí do kina pozerať fotky.

Video podľa neho umožňuje vrátiť sa v čase do okamihu, keď človek prežíval skutočné emócie. A pridáva aj tú menej veselú rovinu: často zachytáva ľudí, ktorí už dnes medzi nami nie sú.

AI sa nebojí, cenu drží nad tisíckou

Umelá inteligencia ho neznepokojuje. „Na žiadnu zákazku reálne nepríde robot. Vždy príde človek, ktorý bude obsluhovať tú techniku." Ak by mu AI dokázala pomôcť pri spracovaní videa, využil by ju rád. „Musíš tie technické vymoženosti využívať vo svoj prospech — lebo ak to neurobíš ty, urobia to iní."

Cena kvalitného svadobného videa by podľa neho mala prekročiť tisíc eur. Nejde len o samotné nakrúcanie, ale o celý servis vrátane poistky proti technickým katastrofám.

Ako by si sám vyberal kameramana? Nepozeral by sa na krátke klipy, ale na celé svadobné filmy. „Tam už človek neskryje chyby. A stále to nebude o technickom aspekte, ale o emóciách."

Začínajúcim odkazuje jedinú vec: skúšať a hľadať vlastný štýl. Sám priznáva, že jeho dynamickejší rukopis niektoré nevesty najprv zaskočí — vraj má málo romantických záberov. Vždy sa však snaží výsledok napasovať na konkrétny pár. „Nielen môj štýl, ale aj štýl klienta."

A že sa dá prekvapiť aj v opačnom garde, ukázala jedna metalová nevesta. Dúfal, že príde v čiernych svadobných šatách. Prišla v bielych.